Ako by do nehnuteľností investovali mimozemšťania

Pri mojej práci sú dôležité stretnutia s investormi. Pomerne často sa rozprávame o tom, kam má dnes zmysel investovať, aké trhy dávajú perspektívu a kde majú peniaze šancu dlhodobo fungovať.

Častokrát sa debata točí okolo toho, či investovať na Slovensku alebo v Dubaji. Tieto dve lokality sú našimi investormi najčastejšie porovnávané – Slovensko preto, že sme tu doma, Dubaj preto, že okolo neho je obrovský „hype“ a všetci o ňom hovoria.

A tak prídu na rad otázky ako:
„Oplatí sa ešte Dubaj?“
„Nie je už neskoro?“
„Nie je bezpečnejšie investovať doma, na Slovensku?“
A občas aj otázka „Dokedy to ešte môže fungovať?“

Je to úplne prirodzené – každý investor hľadá rovnováhu medzi istotou, ktorú pozná, a príležitosťou, ktorá ho môže posunúť ďalej.

V takýchto debatách sa vždy snažím zmeniť uhol pohľadu – posunúť sa z bežného rozmýšľania o investíciách k väčšiemu nadhľadu.
Nech si skúsia predstaviť, že sú mimozemšťan, ktorý sa pozerá na svet zhora – z veľkej výšky – a má na výber investovať kdekoľvek na Zemi. Bez emócií, bez väzieb, len s rozumom, dátami a nadhľadom.

Kde by ste investovali?

Mimozemšťan investor by sa na mapu pozeral inak než my. Jednotlivé štáty by síce videl, ale nepripisoval by im žiadny osobný význam. Žiadna náklonnosť k rodnej krajine, žiadna nostalgia. Len racionálne rozhodnutie založené na faktoch – kam prúdi kapitál, kde rastie populácia, kde sa buduje infraštruktúra a kde má ekonomika smer, nie stagnáciu.

Potom položím otázku:
Myslíte si, že by sa ten mimozemšťan vôbec zaoberal Slovenskom?

A pokračujem odpoveďou: podľa mňa nie.
Nie preto, že by Slovensko bolo zlé miesto na život. Ale preto, že z pohľadu globálneho kapitálu jednoducho nehrá zásadnú úlohu.
Ľudia majú prirodzenú tendenciu pozerať sa na budúcnosť cez minulosť – vychádzať z toho, čo bolo, a predpokladať, že to tak zostane.
Každý inklinuje ku krajine, kde je doma – Rakúšan k Rakúsku, Nemec k Nemecku, Slovák k Slovensku.
Je to pochopiteľné, ale pri investovaní je práve táto väzba najväčšou slabinou.
Nostalgia nie je stratégia a pocit bezpečia ešte nikdy nepriniesol výnos.

Potom sa vrátime späť na zem a pýtam sa:
„Povedzte mi, aké dôvody vidíte vy – také, ktoré by presvedčili aj toho mimozemšťana, že sa oplatí investovať do nehnuteľností práve na Slovensku?“
V tej chvíli už nejde o pocity, ale o fakty. A väčšina investorov zistí, že ich v skutočnosti veľa nemá.

V protipóle k tomu všetkému stojí Dubaj. Miesto, ktoré je zo Slovenska dostupné za pár hodín letu, no z pohľadu investičného potenciálu vzdialené celé desaťročia dopredu.
Tam, kde Slovensko stagnuje, Dubaj rastie.
Zbieha sa tam kapitál z celého sveta, vznikajú nové finančné centrá, inštitúcie aj developerské projekty, ktoré udávajú tempo regiónu.
Štát aktívne podporuje rast ekonomiky, vytvára podmienky pre investorov a pritom si zachováva stabilitu.
Má jasnú víziu, dlhodobý plán a spôsob riadenia, aký by mu mohli mnohé krajiny závidieť.
Dubaj sa stáva útočiskom pre kapitál, pre biznis aj pre ľudí, ktorí hľadajú istotu v neistej dobe.
A to všetko sú dôvody, prečo nielen udrží svoju hodnotu – ale s vysokou pravdepodobnosťou bude v nasledujúcich rokoch ešte výrazne rásť.

A zrazu to začne dávať zmysel.
Investovanie nie je o hraniciach, ale o systéme, ktorý funguje. O miestach, kde kapitál pracuje, nie stagnuje. Kde štát podporuje rast, nie ho brzdí.

A potom prichádza moment pravdy.
„Jediným dôvodom, prečo uvažujete nad investíciou na Slovensku,“ hovorím, „je to, že ste Slovák.“

To samo osebe nie je zlé – ak všetko ostatné funguje.
Ak by tu bola vízia, stabilita, dôvera, predvídateľnosť.
Ak by ste vedeli povedať, čo pozitívne sa dnes deje, čo dáva vašim investíciám dlhodobý zmysel.

A potom nastane ticho.
Zrazu si nikto nevie spomenúť na dôvody, ktoré ho na Slovensku vôbec držia.
Mimozemšťania by investovali tam, kde peniaze rastú – nie tam, kde sa narodili.
A možno práve preto by ich portfólio vyzeralo úplne inak ako to naše.

Investovanie nie je o patriotizme, ale o rozume.

Peniaze nepoznajú hranice, poznajú len príležitosť.
A keby sme sa na svoje rozhodnutia občas pozreli očami mimozemšťana, možno by sme si uvedomili, že nás v skutočnosti nebrzdí nedostatok možností, ale kotvy, ktorých sa zbytočne držíme – zvyky, emócie a pocit, že doma je vždy najbezpečnejšie.
Až keď ich pustíme, môžeme sa pohnúť ďalej.