Každý byt má pôdorys a každý pôdorys prezrádza, ako dlho a na čo sa v ňom má žiť. Detská izba, spálňa, obývačka. Náš život mal donedávna pôdorys rovnako prehľadný a mal presne tri izby: škola, práca, dôchodok. Prvou sme prešli do dvadsiatky, v druhej strávili štyridsať rokov a v tretej sa dožili zvyšku, ktorý bol krátky. Ten plán nikto nenakreslil zle. Nakreslili ho len pre život, ktorý končil niekde okolo sedemdesiatky.
Dnes v tom istom pôdoryse bývame o poriadny kus dlhšie. Steny stoja, izby sú rovnaké, ale chodba za poslednými dverami sa predĺžila a nikto do nej nenakreslil okno.
Rekordná dĺžka života vo svete rastie už dvesto rokov takmer nemenným tempom, o vyše dva roky za každé desaťročie. Lynda Gratton a Andrew Scott, dvaja profesori z Londýna, z toho vyvodili odvážny záver: ak trend vydrží, dieťa narodené v Británii má viac ako polovičnú šancu dožiť sa sto piatich rokov. Na tejto myšlienke postavili celú knihu o storočnom živote.
Tú predpoveď demografi odvtedy poriadne pristrihli. Novšie dáta ukazujú, že rast sa spomaľuje a že storočnicu oslávi len menšina, najviac každá siedma žena a každý dvadsiaty muž. Sto rokov teda zostane výnimkou, lenže plán s tromi izbami sa nerozbije až pri stovke, rozbije sa už pri osemdesiatke či deväťdesiatke, ktoré sa stávajú bežnými.
Slovensko nie je výnimka. Šesťdesiatpäťročný Slovák má dnes pred sebou v priemere vyše osemnásť rokov života, o viac ako tri roky dlhšie než jeho rovesník pred necelými tridsiatimi rokmi. Tri roky sa zdajú málo, kým si ich nepredstavíte ako tri roky nájmu, jedla a liekov, ktoré pôvodný plán vôbec nerátal.
Najjednoduchšia odpoveď je predĺžiť strednú izbu a pracovať dlhšie. Gratton a Scott spočítali, že kto sa dožije sto rokov, má oproti sedemdesiatnikovi k dispozícii zhruba sto tisíc produktívnych hodín navyše, a pri takých úsporách, aké majú britské domácnosti, by dvadsiatnici pracovali do konca sedemdesiatky, niektorí aj dlhšie.
Lenže dlhšia chodba nie je lepší byt. Päťdesiat rokov práce bez prestávky by vyriešilo peniaze a zároveň by vyčerpalo všetko ostatné: zdravie, priateľstvá, chuť učiť sa. Zručnosť, ktorú sme sa naučili v dvadsiatke, nevydrží šesťdesiat rokov technologických zmien. Vzťahy, ktoré sme odkladali na dôchodok, na nás tak dlho čakať nebudú.
Preto obaja autori navrhujú iný pôdorys. Namiesto troch izieb za sebou viac menších miestností s dverami na viacerých stranách: obdobie, keď sa sporí, obdobie, keď sa učí nové remeslo, obdobie pre deti alebo rodičov, obdobie, keď sa skúša vlastné podnikanie. Rozhodujúce už nie je, v ktorej izbe práve stojíte. Rozhodujúce je, ako dobre viete prechádzať dverami.
Tu má slovenský pôdorys jednu vadu, o ktorej sa hovorí menej než o dôchodkoch. Z tých osemnástich rokov po šesťdesiatom piatom roku prežije priemerný Slovák bez zdravotných obmedzení v bežnom živote necelých päť. Európsky priemer je zhruba polovica zvyšného života, teda okolo desiatich rokov. Nie je to presné meradlo, lebo stojí na tom, ako ľudia sami hodnotia vlastné zdravie, no rozdiel je taký veľký, že ho žiadna nepresnosť nezmaže.
Toto je miesto, kde sa dlhý život môže zmeniť z daru na záťaž. Gratton a Scott pre ľudí, ktorým sa dôchodok vzďaľuje rýchlejšie, než sa im predlžuje život, prepísali starý Hobbesov výrok: život už nemusí byť hnusný, surový a krátky, môže byť hnusný, surový a dlhý. Predĺžená chodba bez okna.
Dobrá správa je, že o tom, ako budeme starnúť, gény rozhodujú najviac zo štvrtiny. Zvyšok sú rozhodnutia, ktoré sa robia desaťročia vopred a väčšinou potichu: ako sa hýbeme, s kým trávime čas, či sa po päťdesiatke ešte učíme niečo, pri čom sa necítime isto. Zdravie je v novom pôdoryse nosná stena, nie dekorácia, a nosná stena sa dodatočne vymieňa najdrahšie.
Systémová otázka, čo starnutie urobí s verejnými dôchodkami, je dôležitá, no plán vlastného života za nás nenakreslí nikto. Z tej osobnej roviny vychádzajú tri jednoduché veci.
Prvá: rátať s dlhším horizontom. Nie so storočnicou, ale s tým, že peniaze, zručnosti aj vzťahy budú musieť vydržať o roky dlhšie, než počítali naši rodičia. Druhá: prechody brať ako súčasť plánu, nie ako jeho zlyhanie. Kariérna zmena v päťdesiatke nie je kríza stredného veku, ale nové dvere v pôdoryse. Tretia: investovať do vecí, ktoré sa nedajú vybrať z účtu, teda do zdravia, učenia a ľudí okolo seba, rovnako vážne ako do tých, ktoré sa dajú.
V BizPartner Group sme od roku 2007 postavili dosť budov na to, aby sme vedeli jednu vec: najdrahšia prestavba je tá, s ktorou sa pri kreslení nerátalo. Rozvody, statika aj dispozícia sa dajú meniť aj neskôr, len to stojí viac, trvá dlhšie a býva pri tom veľa prachu.
Náš život dostal nový rozmer a pôdorys, ktorý sme zdedili, bol nakreslený pre kratší. Nemusíme ho zbúrať. Stačí ho konečne prekresliť podľa toho, ako dlho v ňom naozaj budeme bývať.